Vznikol v prvej polovici 20. storočia a vyvinul sa z dadaizmu. Bol založený André Bretonom na prostriedkoch, ktoré sa zjavujú vtedy, keď do života prenikne iracionálno, nevedomie, spontánnosť, náhodnosť bez akejkoľvek systematickosti. Ide o okruh tém poskytovaných nevedomím, šialenstvom, snami, náhodou, halucináciami, blúznením, ale aj humorom. Surrealizmus je opakom realizmu. Pôvodne vychádza z Heglovho objektívneho idealizmu a z Bergsonovho intuitizmu. Vytvára nadzemské a neskutočné obrazy. Hlavnými predstaviteľmi výtvarného surrealizmu boli Salvador Dalí, Yves Tanguy, Max Ernst, René Magritte, Joan Miró, Hans Arp, a iní. Surrealistické hnutie bolo v podstate nejednotné. Max Ernst bol jedným z výtvarne najkultivovanejších surrealistických maliarov. Najväčším prínosom Salvadora Dalího bolo rozšírenie teórie surrealizmu o paranoicko-kritickú metódu v období tridsiatych rokov a súčasne bol aj najznámejším surrealistickým maliarom. Najprecíznejšie trojrozmerné objekty vytváral Yves Tanguy a nikdy pritom nepoužíval reálne objekty. René Magritte zasa využíval predovšetkým reálne, objektívne existujúce predmety. Surrealizmus sa delí na tri obdobia. Prvé sa označuje ako intuitívne obdobie a začalo sa okolo roku 1920. Je charakteristické vierou vo všemohúcnosť myšlienky, anarchistickým stavom ducha a psychickým automatizmom. Druhé obdobie sa nazýva usudzujúce a charakterizuje ho zmena estetických a teoretických názorov. Tretie obdobie je možné pomenovať ako obdobie dezercie, je to obdobie po druhej svetovej vojne a vyznačuje sa návratom k heglovskej filozofii.

             Diela surrealistov mali vo všetkých štádiách vývinu surrealizmu svoje špecifické a relatívne stále rysy. Spoločným znakom všetkých surrealistických diel bola vždy spontánnosť, bezprostrednosť vyjadrovania, provokatívnosť a potreba šokovať. Za predchodcov surrealistov sa považujú aj Bosch, Brueghel alebo Arcimbold.

             Už od začiatku tridsiatych rokov poznáme dve základné podoby surrealistického výtvarného prejavu. Veristická surrealistická maľba sa opiera o priestorovú konkretizáciu vnútorného modelu. Predchodcom veristickej línie bola talianska metafyzická maľba, ktorej predstaviteľom bol Giorgio de Chiroco. Počas prechodu od surrealistickej veristickej maľby k absolútnej maľbe, bolo možné nájsť ďalších dvoch maliarov, ktorí sa hlásili k surrealizmu. Týmito maliarmi boli Wilfredo Lam a Matta. Tento prechod naznačuje hlavne Matta, ktorý sa už pred druhou svetovou vojnou prikláňal k „maliarstvu v akcii“ a k „inému umeniu“. V absolútnom surrealizme sa mohli bezprostredne uplatňovť princípy psychického automatizmu. Jeho najvýznamnejším predstaviteľom je André Masson, ktorý touto metódou síce nepracoval dôsledne, ale položil základy k aplikácii psychického automatizmu v maliarstve.

             Surrealizmus priniesol vo svojej umeleckej tvorbe veľa nových vyjadrovacích prostriedkov a tvorivých metód. Bola hlavne o potrebe sebavyjadrovania, ktorá viedla k naliehavému vyjadrovaniu ľudských vzťahov.